Modlitbová Skupina sv. pátra Pia

Katechézy zo San Giovanni Rotondo:

Apríl 2023:

Veľký počet svedkov: od sv. Františka po sv. Pátra Pia

Z Evanjelia podľa Lukáša (10,17-24)

17 Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ 18 On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. 19 Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. 20 No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“ 21 V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. 22 Môj otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ 23 Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy. 24 Lebo hovorím vám: Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.“

V Lukášovom príbehu môžeme vnímať všetku eufóriu kresťanského spoločenstva, ktoré si uvedomuje, ako sa šíri hlásanie Evanjelia, pričom sa každodenne dotýkame sily Božieho Slova pri porážke zla: „Videl som satana padať z neba. ako blesk“. Veriaci vedia, ako interpretovať takéto znamenia, bez toho, aby si mysleli, že sú spôsobené ich dobrým správaním, ani neočakávajú hotové odpovede. Neradujú sa zo slova alebo moci, ktorá im nie je vlastná, ale intuitívne vedia, že sa stávajú súčasťou príchodu Kráľovstva: „radujte sa, lebo vaše mená sú zapísané v nebi“.

Nasledujúca Ježišova modlitba je plná jasotu a radosti a ukazuje presne to, čo znamená byť jedným z pravých Kristových učeníkov: stať sa jedným z malých. Chceme sa rozhodnúť byť „malí“ vo všetkých aspektoch nášho života, darov, slova a udalostí nášho duchovného života. Všetko nám dáva príležitosť nechať na nás naplno zažiariť Božie dielo. Pokoriť sa ako malé dieťa si od nás vyžaduje silnú a múdru voľbu, a to rovnako platí pre ľudí na všetkých úrovniach cirkevnej štruktúry.

Zamyslime sa nad našimi skupinami a pozrime sa, ako to platí pre naše životy (hoci to platí pre všetko, nielen pre naše skupiny). Často sa stáva, že namiesto toho, aby sme sa rozhodli byť jedným z malých, podľa evanjelia, sa stávame „malými“ pri obrane mocenských pozícií, úradov, svojich názorov a tak ďalej.  Sv. Páter Pio nasledoval vzor svojho zakladateľa sv. Františka z Assisi, čo sa týka citu a zaradenia sa medzi „malých evanjelia“. K sv. Františkovi a sv. Piovi môžeme pridať postavu laického svätca zo 16. storočia: Sv. Girolama Emiliani. Všetci boli maličkými pre evanjelium, všetci poslední medzi poslednými, a tak sa snažili reformovať Cirkev a dosiahnuť víťazstvo Božieho kráľovstva na zemi.

Z listu Pátra Pia Grazielle Pannullo

Dúfam, že nie je ďaleko deň, kedy si vychutnáte chuť radosti z raja v Assisi. Toto mesto je úplne františkánske, pretože všetko v ňom hovorí o veľkej láske a nekonečnej láske nášho svätého Otca sv. Františka. Áno, dúfam, že jedného dňa, v nie príliš vzdialenej budúcnosti, sa tam budete môcť položiť na zem, v malom kostole Porciunkula (nachádza sa v Pápežskej bazilike Panny Márie Anjelskej). Porciunkula mohla byť časom sčernená, prežila sedem storočí náboženskej oddanosti a jej steny vyhladili bozky kajúcnikov. Pani Henrion je jednou z mnohých návštevníkov kaplnky a rozpráva o mnohých zbožných bozkoch a dotykoch, ktoré zmenili pôvodne hrubé steny na hladké mramorové a alabastrovo vyzerajúce. Ó, ako srdce pútnika, ktorý sa tam vrúcne modlí, bije pri spomienke! Každá tmavá tehla rozpráva príbeh o tisíckach a tisíckach duší, ktoré v sebavedomej opustenosti v útrapách života odpočívali.

Pútnici tam inštinktívne prichádzajú pokľaknúť a v božskom tichu pocítia akúsi úľavu, ako najúžasnejšie požehnanie, a okolo nich sa ozývajú nekonečné a sladké modlitby pochádzajúce zo všetkých storočí, stále vrúcnych láskou svätých, holokaustom čistých obetí. a slzy vykúpenia. Oh! aká veľká, aká sladká je božská dogma o spoločenstve svätých v Cirkvi Ježišovej! Toto sú skutočne dvere do večného života, ako je napísané na stene kostolíka Porciunkula.

Posledný medzi poslednými

Všetci, ktorí sa stretli s Pátrom Piom, sa zhodli, že bol citlivý ako malé dieťa. Otec Carmelo by povedal, že raz – ako bolo vtedy zvykom v predvečer menín – jedli dvaja bratia na kolenách v refektári. Páter Pio mu neskôr povedal: „Ak ma musíte nechať svedkom týchto vecí, prosím, ospravedlňte ma, aby som sa nešiel najesť do refektára“. Predstavený mu vysvetlil: «Ale to sú naše zvyky». A Páter Pio: “Máš pravdu, ale keď vidím bratov trpieť, zviera sa mi žalúdok.”

Keďže bol taký citlivý, nikdy sa nad vecami nezamýšľal. Posledný bol posledný, ale nemal byť držaný ako posledný, skôr tam boli jeho bratia, aby mu pomohli, aby ho nejakým spôsobom pozdvihli. Takéto správanie nám pripomína gestá a slová dvoch veľkých ľudí, ktorí majú rovnaké meno ako on: svätého Františka a pápeža Františka. Nesmieme zabúdať, že predtým, než sa stal pátrom Pio, sa volal Francesco a kráčal v stopách jeho zakladateľa, keď nahliadol do histórie každého človeka, pričom v každom z nich našiel poníženie a osamelosť samotného Krista.

Mladý Francesco, ktorý sa neskôr stal bratom Piom, často rozjímal o Ježišovom ponížení a utrpení. Bol jeho priateľom a často sa „ujal svojej obrany“ a nechal sa zatiahnuť do tej miery, že sa jeho cit stal súcitom, teda túžbou trpieť pre neho a s ním. Pohľad na Ježiša na kríži ho dohnal k slzám, až sa mu jeho spoločníci niekedy posmievali. Keď sa modlil na kolenách, niekedy položili na zem vreckovku, aby pozbierali tie hojné slzy.

S osobitnou jemnosťou ho Pán zapájal do niečoho dôvernejšieho a hlbšieho, do cesty asimilácie, ktorá ho postupne privedie k utrpeniu spolu s Ježišom. Veľká skúška nastala, keď bol mladý brat vyzvaný, aby si obliekol šaty.

V skutočnosti, keď sa blížil dátum jeho kňazskej vysviacky, začal byť chorý, často mal vysoké teploty, bolesti a pľúcne problémy. Viac ako raz jeho nadriadení zavolali jeho otcovi, aby ho vzal späť do vlastnej dediny, aby mu dovolili nadýchnuť sa domáceho vzduchu, ako sa vtedy hovorilo. Znovu ho nachádzame v Pietrelcine, začiatkom roku 1910, keď mu provinciálny minister, otec Benedetto da San Marco v Lamis, napísal, aby ho oprávnil zostať tak dlho, ako to jeho krajina potrebuje: «Drahý Brat Pio, ak zažijete znateľné zlepšenie vášho zdravia pri dýchaní svojho rodného vzduchu, potom by ste tam mali zostať a modliť sa k dobrému Pánovi, aby vás aspoň trochu prispôsobil štúdiu a urobil to, čo je potrebné na povýšenie do kňazstva, podľa najnovších predpisov“ (Ep. I. , str. 177).

Od tej chvíle sa z tohto mnícha, ktorý bol plný snov a nádejí, stal izolovaný človek, odsunutý do svojej krajiny chorobou, na ktorej bolo všetko podozrievané: niektorí si mysleli, že je tuberkulózny, iní, že hľadá zámienku, aby sa nevrátil do kláštora.  V niektorých listoch sa zveruje so svojou skľúčenosťou, nasledoval Ježiša, stal sa posledným ako on. V slovách extázy prežitej vo Venafre zachytávame celú jeho skľúčenosť: «Svätý František, vyžeň ma zo svojho poriadku».

Prehľad o živote Pátra Pia nám pomáha pochopiť, že hlboko vo vnútri ho táto skúsenosť pripravila na to, aby bol a cítil sa ako posledný a najmenší z nich, izolovaný a nepochopený počas celého svojho života. Toto bola účasť na Ježišovom živote, ale aj tento štýl dal Pán jeho životu: byť vždy na strane posledných a maličkých,  ktorí sa podobajú jemu a spolu s ním Kristovi.

.

Zdieľanie pocitov Ježiša Krista

Svätý Pavol pozýva kresťanov, aby rozjímali o Kristovej štedrosti, aby mali rovnaké pocity: „Majte v sebe tie isté pocity, aké boli v Kristovi Ježišovi. Ježiš Kristus hoci mal božskú prirodzenosť nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,

ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2,5-8).

Páter Pio nerobil záhadné modlitby ani nepoužíval žiadne výnimočné formulky. To, čo ho odlišovalo, bola schopnosť prejsť vlastnou existenciou a snažiť sa cítiť to, čo cítil Ježiš, zdieľajúc rovnakú schopnosť počúvať Otcov hlas, rozlišovať ho medzi mnohými hlasmi, ktoré môžu viesť k skľúčenosti alebo tlaku k alternatívnemu a príležitostnému šťastiu.

V škole svätého Františka s ním učeník opakoval „Bože môj, moje všetko“ a zdieľal s Kristom zmysel, ktorý dal svojej existencii: dať svoj život za svojich bratov.

Nie je ľahké nasmerovať život, emócie a túžby k tomuto ideálu, preto sa modlitba Pátra Pia stala neustálym hľadaním vernosti a poslušnosti, ktoré sa sústreďovalo na meditáciu jeho vášne. Takto sa v ňom rozvinula totálna, hlboká a veľkorysá láska, ktorá nemerala časy a priestory; jeho jediným cieľom bolo mať rovnaké pocity, aké mal Ježiš: aj on dal svoj život za svojich bratov.

Páter Pio si bol dobre vedomý toho, aké dôležité je rozjímať o Kristovom umučení, a najmä šíril zbožné cvičenie krížovej cesty. K štrnástim staniciam niekto nedávno pridal stanicu Zmŕtvychvstania, zatiaľ čo iní zmenili niektoré čísla. Každý môže nasledovať toto zbožné cvičenie podľa svojej vôle, dôležité je zostať v atmosfére súcitu s Kristom, čo nie je sterilný výkrik, ale totálne zapojenie do jeho vášne pre človeka.

Pápež píše: „… najlepší spôsob, ako rozoznať či je naša modlitbová cesta autentická, je pozorovať, do akej miery sa náš život premieňa vo svetle milosrdenstva“ (GE: Gaudete et exultate č. 105).

Potvrdenie pápeža vložené do jeho kontextu je pre naše modlitbové skupiny zásadné, pretože exhortácia Gaudete et exultate dáva veľký význam  sociálnej a charitatívnej angažovanosti a zároveň pripomína, že keď kresťania „oddelia tieto požiadavky evanjelia od osobného vzťahu s Pánom… Kresťanstvo sa premieňa na akúsi mimovládnu organizáciu, zbavujúc ho tej žiarivej spirituality, ktorú tak dobre žili a prejavovali svätý František z Assisi, svätý Vincent de Paul, svätá Terézia z Kalkaty a mnohí iní“ (GE č. 100).

Členovia našich modlitbových skupín sú povolaní uvedomiť si, že ich charizma zahŕňa hlbokú komplementárnosť medzi súcitom s Kristom, ktorý pramení z modlitby, a súcitom s bratom, ktorý je evanjeliovým dielom a ovocím neustáleho kontaktu so spiritualitou sv. Pátra Pia.

Spiritualita modlitbových skupín je spiritualita Pátra Pia a je zakorenená vo veľkom zmysle pre pokoru. Pravdepodobne   by sme mali skôr vydávať svedectvo ako konať, možno by sme nemuseli klásť takú dôležitosť na svoj osobný zisk, ale boli by sme Cirkvou, semenom rozptýleným v Božej pôde, horčičným zrnkom, ktoré sa môže stať stromom. Páter Pio nás na tejto ceste čaká a nepochybne nás požehná.

Svätosť ako naše namáhavé úsilie

Hoci sa mladý Francesco Forgione pevne rozhodol stať sa kapucínskym mníchom, ďaleko od rodiny, prísna disciplína noviciátu neboli pre pätnásťročného chlapca a jeho rovesníkov ľahkou vecou. Podľa príbehu otca Raffaela, jedného z jeho spoločníkov v noviciáte, ktorý sa neskôr stal kňazom, o. Anastasio da Roio sa v určitom okamihu rozhodol, že odíde a vráti sa domov, a zveril to svojmu bratovi, ktorý odpovedal s jednoduchosťou, ktorá sprevádzala pátra Pia po celý jeho život: „S pomocou Panny Márie a svätého Františka si pomaly na to zvyknite ako ostatní. Myslíte si, že všetci títo bratia, ktorí sú v kláštore, neboli ako my? Nikto sa nenarodil ako mních.”

Brat každému z nás

Jeho krstné meno bolo Francesco (František) a odkedy vstúpil do kláštora, bol oddaným nasledovníkom serafského zakladateľa svätého Františka. Rovnako ako on sa rozhodol žiť v chudobe,

čistote a poslušnosti. Uplatňoval kapucínsku regulu v celej jej prísnosti, veľkoryso prijal život pokánia. Bolesť ho nepotešila, ale zvolil si ju ako spôsob odčinenia a očisty. Podobne ako Chudobný svätec z Assisi, aj Páter Pio sa snažil byť v jednote s Ježišom Kristom, túžiacim len „milovať a trpieť“, na pomoc Pánovi v únavnom a náročnom diele spásy. V „pevnej, stálej a železnej“ poslušnosti (Ep. I, 488) našla svoje najvyššie vyjadrenie jeho bezpodmienečná láska k Bohu a Cirkvi.

Aká je to útecha, keď  cítime blízko seba otca Pia, ktorý jednoducho chcel byť „chudobným bratom, ktorý sa modlí“: brat Krista, brat svätého Františka, brat trpiacich, brat každého z nás. Nech nás jeho pomoc vedie na ceste evanjelia a robí nás stále štedrejšími v nasledovaní Krista! (JÁN PAVOL II., Príhovor k pútnikom zhromaždeným na blahorečenie Pátra Pia z Pietrelciny, 3. mája 1999).

San Giovanni Rotondo, 12.9.2014

San Giovanni Rotondo, 10.12.2014