Rok 2022

Katechézy z centrály MsPP v San Giovanni Rotondo

EUCHARISTA, OLTÁR A OBETA

BIBLICKÝ KOMENTÁR

„Potom každému povedal: Ak ma chce niekto nasledovať, nech zaprie sám seba, každý deň vezme svoj kríž a nasleduje ma.“. (Lk 9, 23)

Vtelením Božie Slovo poslúcha Otca, preberá celý náš ľudský stav a prináša ho s ním až do smrti na kríži. V tejto vernej poslušnosti sa Ježiš stáva Eucharistiou, jej výnosom, pretože on v tejto poslušnosti objavuje starostlivosť, pozornosť a lásku Otca. Choď za Ježišom ako učeníci, opri  sa o toho, ktorý sa stal oltárom, a stať sa s ním, v ňom a pre neho, obeťou lásky. Každý deň v obyčajnej láske, v každodennom živote našich záležitostí vykonávaných s láskou budeme ako Ježiš, vitajte v Otcovi, ako nepoškvrnené zástupy lásky, obetované za uzdravenie sveta.

DUCHOVNOSŤ

Pasáž vybraná na rozprávanie o vzťahu Pátra Pia k najsvätejšej sviatosti Eucharistie sa datuje do konkrétneho obdobia jeho života: je v Pietrelcine, kvôli ťažkej pľúcnej chorobe sa nemôže vrátiť do kláštora. Jeho život pozostáva z modlitby a štúdia, s malým apoštolátom medzi chorými a vo farskom živote. Mystický zážitok sa stal intenzívnejším a Páter Pio sústreďuje celú svoju existenciu na úplnú a exkluzívnu lásku k Bohu.

Z listu Padre Pio otcovi Agostinovi zo San Marco v Lamis (Epist. I, s. 316)

Pietrelcina, 3.12.1912

Môj najdrahší otec,

Chcel by som na jedinú chvíľu odkryť svoju hruď, aby som ti ukázal ranu, ktorú ti najsladší Ježiš s láskou otvoril v tomto mojom srdci! Konečne si našlo milenku, ktorá sa doňho tak zaľúbila, že už nevie, ako ho rozkysnúť.

Tohto milenca už poznáte. Je to milenec, ktorý sa nikdy nenahnevá na nikoho, kto ho urazí. Nekonečné je množstvo jeho milosrdenstva, ktoré so sebou nesie moje srdce. Uznáva, že sa nemá čím chváliťpred ním. Miloval ma; chcel ma pripraviť na toľko tvorov.

A keď sa ho pýtam, čím som si zaslúžil toľko útechy, usmieva sa na mňa a stále opakuje, že takémuto orodovníkovi sa nič neodopiera. Žiada odo mňa len lásku ako odmenu; ale nie som mu to dlžný z vďačnosti?

Ó, môj otec, keby som ho mohol trochu potešiť tak, ako on mňa! Je tak zamilovaný do môjho srdca, že ma nechá úplne horieť jeho božským ohňom, jeho ohňom lásky. Čo je to za oheň, ktorý nás všetkých zasiahne? Otče môj, ak nás Ježiš robí tak šťastnými na zemi, čo to bude v nebi?!

Občas premýšľam, či sú nejaké duše, ktoré necítia horieť hruď božského ohňa, najmä keď sú pred ním vo sviatosti. To sa mi zdá nemožné, najmä ak sa to týka kňaza, rehoľníka. Možno tie duše, ktoré hovoria, že necítia tento oheň, ho necítia kvôli svojmu väčšiemu srdcu. Len s týmto vľúdnym výkladom ma s nimi spája, aby ich nevinil za hanebnú poznámku klamárov.

Modlime sa, môj otče, aby Pán odstránil z kostola husté mraky, ktoré visia nad obzorom kostola.

Brat Pio

Eucharistia je podľa Sacrosantum Concilium stredobodom a vrcholom kresťanského života. Páter Pio sa často odvoláva na túto sviatosť v jej symbolike; z týchto obrazov je ľahké pochopiť, nakoľko bola Eucharistia skutočne referenčným bodom a smerom jeho existencie. Oltár je znakom obetovania Ježiša: spojenie lásky, ktoré pramení z Eucharistie, ho núti ísť s Kristom k tomuto oltáru, aby sa stal obeťou a obetou v prospech svojich bratov.

Neustále odkazy na Eucharistiu sú zrkadlom jeho mystickej skúsenosti, ktorá má konotácie, ktoré sa obzvlášť týkajú jeho osoby, no opisuje možnú cestu pre každého kresťana. Páter Pio v prvom rade učí skutočne postaviť Eucharistiu do centra existencie, cítiť v sebe neustálu túžbu stretnúť sa s Ježišom, vybrať si ho, aby sa skutočne zriekol hriechu, oprieť sa o Eucharistiu, aby prekonal pokušenie.

V Eucharistii páter Pio spoločne nachádza zmysel svojej existencie a objavuje veľkú hodnotu kríža objatého z lásky; z tejto sviatosti pramení sila lásky, ktorá ho konkrétne spája aj s jeho bratmi a podporuje mnohé dobré iniciatívy v ich prospech.

POZNÁVAME Pátra Pia

 V nedeľu 14. augusta 1910 Páter Pio celebroval svoju prvú slávnostnú omšu v speve v kostole sv. Matke cirkvi v Pietrelcine.

 Počas seminárnych rokov trpí mladý brat veľmi vysokými horúčkami, ktoré mu bránia stravovať sa okrem svätého prijímania: v liste z 29. marca 1911 píše otcovi Benedettovi: „Srdce cíti ako priťahovaný vyššou silou predtým, ako sa k nemu [Ježišovi] ráno pripojil vo sviatosti. Som taký hladný a smädný, kým ho dostanem, že to nie je dlho a nezomriem na dýchavičnosť. A práve preto, že sa k nemu nemôžem nepridať a niekedy s horúčkou som nútený ísť zjesť jeho telo.“

 8. septembra 1911 páter Pio po prvý raz oznámil pátrovi Benedettovi, že na dlani svojich rúk videl „trochu červené rany sprevádzané silnou a akútnou bolesťou“ a dodal „tlkot srdca, keď sa ocitnem s Ježišom vo sviatosti sú veľmi silné. Občas sa mi zdá, že naozaj chce vyjsť z hrude.“

 Od októbra do novembra 1911 páter Pio býva vo Venafro. V malom kláštore v Molise prežíva medzi 29. novembrom a 1. decembrom mystickú skúsenosť extáz: každý deň, niekoľkokrát denne, sa rehoľník rozpráva s Ježišom. svedkom hodín rozhovoru s Pánom a prepisom je prítomný otec Agostino.

 28. júna 1912 v liste adresovanom pátrovi Agostinovi Páter Pio napísal: „Včerajší večer som ju strávil úplne s vášnivým Ježišom. […] Cítil som sa blízko a zviazaný s Ježišom; Cítil som, ako ma spálilo tisíc plameňov, vďaka ktorým som žil a zomrel som. Tak som neustále trpel, žil a umieral.“

 V roku 1915 na nástojčivé prosby svojho spovedníka otca Agostina páter Pio uvádza list o tom, že už v rokoch, v ktorých prebýval v Sant’Elia, prijal nebeské videnia „ak to nemyslím zle, museli sa začať krátko po noviciáte“ (7. októbra 1915).

 26. augusta 1917 bol Páter Pio v Neapole na vojenských lekárskych prehliadkach. Nie sú tam kaplnky a mladí vojaci nesmú vychádzať. Pátrovi Agostinovi napísal: „Som nesmierne skľúčený z jediného dôvodu, že tu nemôžeme sláviť sv. omšu […] aká pustota bez Ježiša!“.

 Dňa 22. septembra 1968 o piatej ráno Páter Pio celebroval svoju poslednú omšu v kostole Santa Maria delle Grazie. Na konci oslavy sa v snahe vstať zapotáca a padne do náručia otca Billa, ktorému sa ho s pomocou ostatných bratov podarí podoprieť. Vzatý späť do svojej cely naposledy pozdraví svoje duchovné deti slovami: „Deti moje, deti moje…“.

SVET Pátra PIA: Extázy Venafro

Venafro bolo dôležité rímske mesto, tranzitná cesta a spojenie medzi Sanniom a Kampániou, ktorého strategický význam je potvrdený v rôznych obdobiach. Mesto bohaté na históriu je charakteristické množstvom kostolov s vysokými zvonicami, ktoré určujú mestskú panorámu. Kapucínsky kláštor, postavený v roku 1573, na toto miesto štúdia v druhej polovici októbra 1911 prišiel Páter Pio v sprievode otca Benedetta. Ako nám vo svojom Denníku hovorí otec Agostino da San Marco v Lamise, mladý brat tu zažil počas mesiaca a pol svojho pobytu početné extázy, ale aj mnohé diabolské útlaky. Jeho potravou v tomto období bola iba Eucharistia. Dňa 7. decembra 1911 Páter Pio, z Venafra odíde do Pietrelciny.

ZBLÍZKA NA MODLITBOVÉ SKUPINY OTCA PIA: Eucharistická spiritualita Stredobodom ich spirituality by mal byť sviatostný život a najmä účasť na Eucharistii. Od začiatku bola eucharistická adorácia a účasť spoločenstva na mesačnej svätej omši hlavný prvok ich spirituality. Vždy, keď je to možné, majú požiadať duchovného vodcu alebo farára, aby sa postarali o toto stretnutie špeciálne pre ich ľudskú a duchovnú formáciu, kde to nie je možné, zúčastnia sa na omši a adorácii s farským spoločenstvom s vedomím, že charizmu modlitby treba prežívať spoločne, ale nie izolovane od cirkevného spoločenstva.

NAŠE KOMUNITNÉ SLÁVNOSTI

22. január (výročie prijatia rehoľného odevu sv. Pátra Pia) – Prísľub vernosti V súlade s evanjeliovou radikalitou, ktorá charakterizuje život Pátra Pia, sa skupiny zaviazali ku komunitnej slávnosti (pre jednotlivé skupiny alebo diecézy), pri ktorej vždy pri dodržaní témy roka, obnovujú sa krstné sľuby a sľub, ktorý má vždy rovnakú formu, zaviazať sa k dôslednosti a svedectvu. Toto stretnutie môže slúžiť ako preambula nadchádzajúceho pôstneho obdobia a môže predstavovať začiatok cesty revízie osobného a komunitného života.