Rok 2024
Katechéza marec:
NECHAJTE SLOVO, ABY VÁS FORMOVALO
Z Evanjelia podľa Matúša (7:21-27)
21 Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. 22 Mnohí mi v onen deň povedia: »Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?« 23 Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť! 24 A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. 25 Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. 26 A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. 27 Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“
„Dom na skale“ je podobenstvo, ktorým Ježiš končí „Kázeň na vrchu“; Majstrovi nestačia pozorní poslucháči, ba ani prázdne modlitby, chce, aby Slovo zapojilo veriaceho, aby ho prinútilo vnímať novosť jeho posolstva až do tej miery, že ho prinúti prepracovať svoju existenciu, prebudovať ju od základov. Žiť podľa blahoslavenstiev, zvoliť si spravodlivosť, ktorá už nie je založená na ľudských kompromisoch, ale je otvorená novosti Božieho kráľovstva, znamená pre Ježiša prijať vôľu Otca odhodlane a výlučne. Prišiel ohlasovať posolstvo milosrdenstva, posolstvo Otca a posolstvo tých, ktorí chcú byť milosrdní ako ich Boh. Presne toto milosrdenstvo stavia náš dom na skale, pretože je založené na Kristovej obeti. Slovo vnáša svetlo do našich životov, dáva nám uvedomiť si, ako je Jeho obraz zakorenený v nás prostredníctvom nášho krstu, a pobáda nás začať nový život, o ktorom hovorí svätý Pavol v liste Rimanom: „Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch. Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho.“ (Rim 8, 9).
Z listu Pátra Pia Raffaeline Ceraseovej
Pietrelcina, 28. júla 1914, Epist. II,
Svätý Hieronym prechovával neuveriteľnú úctu k čítaniu svätých kníh. Salvine odporúčal, aby mala vždy poruke nábožné knihy, lebo sú pevným štítom, ktorý od človeka odráža všetky zlé myšlienky, dorážajúce naňho v mladom veku. To isté vštepoval aj svätému Pavlínovi: „Vždy maj vo svojich rukách nejakú svätú knihu, lebo sýti tvojho ducha skrze nábožné čítanie.“ Vdove Furii napísal, že má často čítať posvätné písma a knihy učiteľov, ktorí predkladajú svätú a zdravú náuku, aby sa nemusela namáhať lovením zlatých zrniek svätej, blahodarnej náuky z bahna lživých spisov. Demetriade píše: „Ak túžiš po tom, aby ťa milovala, chránila a celej sa ťa zmocnila Božia múdrosť, zamiluj si čítanie posvätných písiem.“ Tento svätý učiteľ hneď nato dodáva: „Doteraz si sa najrozličnejším spôsobom skrášľovala: na hrudi si nosila šperky, na krku náhrdelníky a v ušiach drahokamy. Odteraz nech je tvojím klenotom a šperkom duchovné čítanie, ktoré ozdobí tvoju dušu svätými myšlienkami a nábožnými citmi.“
Tu je ešte jeden príklad, prevzatý od cirkevných otcov. Páter Pio pravdepodobne prevzal tieto texty z duchovnej knihy, ktorú často konzultoval pre svoj vlastný rast, aj ako duchovný vodca, s názvom Duchovné vedenie od Giovanniho Battistu Scaramelliho. Autorita svätého Hieronyma je nesporná, čo dokazuje skutočnosť, že Páter Pio použil niektoré zo svojich diel, aby zopakoval, že jeho duchovná dcéra by mala venovať osobitnú pozornosť Svätému písmu.
Prvý text je adresovaný Salvine, vydatej za Nebridia, synovca jednej z rímskych matrón,
Elie Facille, ktorá mala veľmi blízko k svätému Hieronymovi. Potom, čo zostala ako vdova s dvomi deťmi, svätec ju pozýva, aby našla útechu a silu v Božom slove. Páter Pio však kladie dôraz predovšetkým na slová Hieronyma mladej Demetriade, keď sa rozhodla zasvätiť sa Bohu. Napriek tomu, že bola zasnúbená od mladého veku, Demetriada prezradila svojej matke a starej mame jej túžbu zasvätiť sa Bohu.
Obe ženy žiadajú od niekoľkých duchovných autorov tej doby, vrátane Hieronyma a Augustína, listy, aby ju povzbudili. Vtedy Hieronym odporučil, aby dievča malo Sväté písmo ako svoju jedinú ozdobu.
Máme do činenia so svätým Hieronymom, autorom, ktorého Páter Pio opakovane citoval práve pre jeho spojenie s Písmom, o ktorom obaja verili, že tvorí chrbticu duchovného života.
Raffaelina Cerase považovala čítanie týchto textov za obzvlášť ťažké a Páter Pio jej chcel objasniť, že skutočne duša, ktorá rozjíma o Slove Božom, stavia svoj dom na skale.
Svätá Terézia a „Ecce homo“
V gréckej verzii Biblie výraz „horlivosť“ (zelos) prekladá veľmi bežný pojem v jazyku prorokov: je to „horlivosť ducha“. Eliáš je naplnený horlivosťou pre Pána (1 Kr 14), v rozprávaní o živote Machabejcov horí Matatiáš horlivosťou (1 Mak 2, 24); v knihe Izaiáš horlivosť opisuje konkrétny spôsob, akým Boh koná: „Toto urobí horlivosť Pána zástupov“.
Mohli by sme povedať, že aj Pátra Pia zaujala horlivosť pre Pána, keď takmer násilne uložil Raffaeline čítanie Božieho slova. Príklady citované zo spisov svätého Hieronyma nám umožňujú pochopiť, ako práve na základe Svätého písma vyvoláva v týchto ľuďoch horlivosť pre Pána.
V kresťanskej tradícii má horlivosť pre Pána svoju osobitú konotáciu / významový alebo štylistický odtieň doplňujúci základný význam/ prostredníctvom rôznych liturgií, ktoré slávime, ale osobitným spôsobom sa živí meditáciou o Ježišovom umučení. Svätá Terézia je jednou z učiteľov, ktorá nám vynikajúco ukazuje, ako nás môže meditácia o Kristovom človečenstve, najmä počas jeho umučenia, priviesť k horlivosti pre Pána. V pôste roku 1554 ju obzvlášť zasiahol pohľad na sochu Ecce homo, trpiaceho Krista, ktorú Pilát predstavil Židom po bičovaní.
Meditácia nad Slovom je meditáciou o láske, ktorú nám Ježiš prejavil svojou obetou. Podľa niektorých svedectiev Páter Pio povedal, že duša, aby žila horlivosťou pre Pána, by mala každý deň rozjímať o Jeho umučení.
Rozjímajte o Ježišovom umučení
V živote Pátra Pia je stránka, ktorá nám predstavuje jeho ľudskosť očarujúcim spôsobom. Tento príbeh opisujú rôzni autori, odkazujem na text otca Alessandra da Ripabottoniho, je to rozprávanie o operácii prietrže, ktorú na ňom vykonal doktor Giorgio Festa v roku 1925. Nechcel, aby jeho chirurg počas operácie videl jeho stigmy, ktoré by mohol vidieť, keby Páter Pio zaspal. V skutočnosti to Svätá stolica zakázala, a tak sa Páter Pio rozhodol, že podstúpi operáciu bez akýchkoľvek anestetík.
V určitom momente však Páter Pio prežíval dosť veľké bolesti, uvádza otec Alessandro (pravdepodobne preto, že to povedal sám doktor) slová Pátra Pia. „Dosť, doktor. Ponáhľaj sa, ponáhľaj sa, ponáhľaj sa…“. Potom zvolá, akoby sa bil do pŕs: «Ó, môj Pane, môj Bože, aká hanba. Nikdy v živote som ti nemohol nič ponúknuť a teraz sa pre toto málo, čo trpím, pre túto maličkosť, v porovnaní s tvojím umučením kríža, sťažujem a opúšťam sa.“ Tento text som citoval aj preto, aby sme si pripomenuli ešte jeden detail: počas operácie Páter Pio požiadal, aby pred neho položili relikviu Svätého kríža.
Počas celého jeho života bolo ústredným bodom jeho meditácií Umučenie nášho Pána. Vieme, že veľkí svätci navrhovali, aby sme často rozjímali o Ježišovom umučení, pretože práve vo svetle úplného obetovania sa na kríži môžeme aj my pochopiť význam našej vlastnej obety.
Ilúzia alebo nádej?
V Paríži 21. augusta 1997 pri príležitosti Svetových dní mládeže pápež Ján Pavol II. pozval mladých, aby rozjímali o veľkonočnom tajomstve, aby oživili svoju krstnú vieru:
„Prejavme – povedal – všetku našu lásku k Pánovi, ako to urobil Peter, keď mu na brehu jazera po zmŕtvychvstaní trikrát povedal: „Vieš, že ťa milujem“ (porov. Jn 21:4-23).
Páter Pio odporúča meditáciu o Kristovom umučení nielen zo súcitu, aby sa preniesla do povrchného pocitu, ale skôr preto, aby sa človek mohol premietnuť do histórie na vytvorenie osobnejšieho a autentickejšieho vzťahu s Ježišom.
Tento spôsob vzťahu k Ježišovmu životu (dnes by sme povedali prepojenie) si vyžaduje hlboké rozhodnutia, ktoré nás oslobodia od skratov sterilného rozjímania o našej bolesti alebo od chladného rozjímania o našich ilúziách.
Pripomeňme si, že slovo ilúzia pochádza z latinského slovesa ludere. Ilúzia je teda túžba zostať v hre, ktorú si často vytvárame, keďže sa nechceme pozerať na život taký, aký v skutočnosti je. V geste Demetridy, keď si vyzliekla šperky, svätý Hieronym vidí voľbu, že sa už nebude chcieť hrať, a namiesto toho ju žiada, aby sa obliekla do Slova, aby žila horlivosť Pána a bola bohatá iba v ňom.
STUPNE ŽIVOTA MODLITBY
M. BELDA, „Vedený Božím Duchom“, EDUSC, Rím 2009, s. 387
Modlitba je jedným z najdôležitejších výrazov v duchovnom živote a v priebehu dejín spirituality sa robili pokusy načrtnúť duchovný pokrok podľa rôznych stupňov rozvoja modlitbového života.
Jeden taký pokus urobil kartuzián Ghigo II. (+ 1188), ktorý vypracoval prvé pojednanie o duševnej modlitbe, ak sa to tak dá nazvať. Toto je pätnásťstranová brožúra z roku 1145 „Scala claustralium“ a hovorí o štyroch stupňoch modlitebného života: Lectio, Meditatio, Oratio a Contemplatio (čítanie, meditácia, modlitba a rozjímanie):
„Jedného dňa, počas manuálnej práce, keď som premýšľal o cvičeniach duchovného človeka, som zrazu videl v mysli štyri kroky: lectio, meditatio, oratio a contemplatio (…). lectio je aplikácia ducha k Svätému písmu. Meditatio je starostlivé skúmanie skrytej pravdy pomocou rozumu. Oratio je božské namáhanie srdca smerom k Bohu, aby odvrátil zlo a získal dobro.
Contemplatio je pozdvihnutie duše k Bohu, ktorá je uchvátená vychutnávaním si večných radostí. Nevýslovná sladkosť blaženého života, lectio ju hľadá, meditatio ju nachádza, oratio ju prosí a contemplatio ju vychutnáva. A samotné slovo Pánovo:
„Hľadajte, nájdete“; „Klopte a otvoria vám“ (Mt 7,7). Hľadajte čítaním, nájdete meditáciou; klopte modlitbou, vojdete rozjímaním. Lectio prináša výživu do úst, meditatio to žuje a žuje a melie, oratio z toho získava chuť a contemplatio je práve tá chuť, ktorá sa raduje a obnovuje.“
MODLITBA k SVÄTÉMU PIOVI OD MONS. LUIGI RENNA
Otec Pio,
náš brat a sprievodca
Chcem zvelebiť Pána za tvoje dary.
Svojím najtajomnejším spôsobom ťa označil
s ranami Jeho umučenia,
aby si bol svedkom jeho milosrdenstva
vo svete.
Získaj pre mňa skutočné obrátenie,
tvoju ochranu pre všetkých, ktorí sú mi drahí,
a ak sa ma Pán opýta,
vedieť, ako niesť svoj kríž.
Modlím sa, aby sila evanjelia
Mohla byť slovom nádeje a spásy
pre každého človeka.
Pri tvojej zranenej ruke, prosím, žehnaj
Cirkev a celá naša spoločnosť,
daj nám to všetkým mužom a ženám
môžu byť nástrojmi súcitu a pokoja
Požehnaj svojou ranenou rukou
Cirkev a našu spoločnosť,
darovať všetkým mužom
aby boli nositeľmi solidarity a mieru
Katechéza február:
NECHAJTE SLOVO, ABY VÁS FORMOVALO
Z Evanjelia podľa Matúša (13:3b-10)
3 Hovoril im veľa v podobenstvách: „Rozsievač vyšiel rozsievať. 4 Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. 5 Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; 6 ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. 7 Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. 8 Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. 9 Kto má uši, nech počúva!“
Ježiš hovorí o sile semena priľnúť k pôde, zomrieť v nej a potom vyklíčiť a priniesť ovocie, keď nám chce povedať, ako tvrdohlavo a s akou láskou sa k nám chce jeho Slovo prilepiť a prinášať ovocie v našej existencii. V skutočnosti Ježiš skúša všemožné spôsoby, aby sa to stalo, hoci naše srdce je ako kamenistá pôda, plná buriny alebo plytká ako cesta, kde Slovo dokonca akceptuje skutočnosť, že môže byť pošliapané. Ježiš je ochotný podstúpiť riziko, pretože pevne verí v silu Slova zmeniť pôdu. Čo však od nás potrebuje, je pokora semena, aby sme dovolili, aby sa pôda stala dobrou pôdou.
Kráľovstvo Božie, ktoré Ježiš prišiel priniesť, sa v nás zakorení, obráti naše životy naruby a robí nás účastnými na Božej kráse práve prostredníctvom Slova, ktoré v nás musí zomrieť ako malé semienko, ktoré sa potrebuje obetovať, aby prinieslo ovocie.
Z listu Pátra Pia Raffaeline Ceraseovej
Pietrelcina, 28. júla 1914, Epist. II,
Svätý Bernard rozoznáva štyri stupne, čiže prostriedky, ktorými možno vystúpiť k Bohu a k dokonalosti. Sú to čítanie a meditácia /rozjímanie/, modlitba a kontemplácia. Aby dokázal, čo hovorí, uvádza slová nášho Božského Učiteľa: „Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám.“ Aplikuje ich na uvedené štyri prostriedky alebo stupne dokonalosti. A hovorí, že prostredníctvom čítania Svätého písma a iných posvätných, nábožných kníh človek hľadá Boha. V rozjímaní ho nachádza, modlitbou klope na Jeho srdce a kontemplácii sa ocitá pred javiskom božských krás, ktoré sa otvára pred zrakom našej mysle vďaka čítaniu, rozjímaniu a modlitbe.
V niektorých iných spisoch svätý Páter Pio vysvetlil, že čítanie je akoby duchovným pokrmom vloženým do úst duše, ktorá ho svojím rozjímavým uvažovaním starostlivo prežúva a modlitbou vychutnáva, pričom kontemplácia je samotná sladkosť tohto duchovného pokrmu, ktorý občerstvuje a potešuje všetky mohutnosti duše. Čítaním človek skúma povrch, rozjímaním preniká do podstaty, v modlitbe si kladie otázky a vydáva sa na cestu hľadania, skrze kontempláciu sa raduje z toho, že sa zmocnil pravdy.
Páter Pio nám odporúča čítať rôzne posvätné texty na podporu dôležitosti meditácie. Hneď je jasné, že pri výbere týchto pasáží je ovplyvnený svojou koncepciou kresťanského života, ktorý je oslobodený od akejkoľvek priemernosti. Veriaci vo svojej ľudskosti a pochopiteľnej slabosti nikdy nesmú stratiť cieľ svojej cesty, ktorá smeruje k dokonalosti Boha. S Pátrom Piom sme svedkami toho, čo by sme mohli považovať za „demokratizáciu mystického života“; hľadanie nášho úplného zjednotenia s Bohom.
Hoci by sa to za normálnych okolností týkalo konkrétnych kategórií, ako sú zasvätení, páter Pio to aplikoval na každého. ako sú zasvätení, páter Pio to aplikoval na každého. Preto učil o štyroch krokoch dokonalosti svätého Bernarda všetkých jeho nasledovníkov.
Myšlienka, že meditácia je potravou duše, sa týka hlbokého vzťahu medzi počúvaním Slova a vykonávaním cností, a práve na tejto téme chceme v našej úvahe vytrvať.
„Sila“ Slova
V posynodálnej apoštolskej exhortácii Verbum Domini, o ktorej sme už hovorili,
Pápež Benedikt XVI. uviedol: „V Matúšovom evanjeliu Ježiš vysvetľuje, že „pole je svet. Dobré semeno sú deti Kráľovstva“ (13:38). Tieto slová platia najmä pre laických kresťanov, ktorí žijú svoje povolanie k svätosti s existenciou podľa Ducha, ktorá sa prejavuje „osobitným spôsobom v ich začlenení do časných skutočností a v ich účasti na pozemských aktivitách“.
Pápež dodáva: „Kresťania musia byť vyškolení, aby rozoznávali Božiu vôľu prostredníctvom oboznámenia sa so Slovom Božím, keď sa číta a študuje v Cirkvi pod vedením legitímnych pastierov.
Táto formácia v čítaní Božieho slova má podľa pápeža Benedikta konkrétne dôsledky v duchovnom raste veriacich prostredníctvom uplatňovania cností.
Už sme sa zaoberali konceptom Slova v Starom zákone: hebrejské slovo je „dabar“ (slovo) a označuje niečo viac ako len vetu; odkazuje na niečo, čo sa hovorí a čo je súčasne s tým, čo sa robí. Inými slovami, vždy, keď čítame Slovo Božie, Boh nielen hovorí k nášmu srdcu, ale aj koná, mení nás, posväcuje nás, presne v smere slova, ktoré čítame.
V našej predchádzajúcej katechéze sme boli požiadaní, aby sme si prečítali a videli, ako Boh v nás pôsobí prostredníctvom Slova v spolupráci s našou vernosťou. Teraz by sme chceli pridať úvahu o troch postojoch, ktoré tvoria náš vlastný spôsob meditácie: jeden je intelektuálny spôsob, uchopenie významu toho, čo počujeme; druhý je láskavý druh, ktorý má detskú predispozíciu prijať to, čo nám Pán hovorí; a tretím je efektívny postoj, regulujúci naše správanie tak, aby Slovo nieslo svoju stopu v našej existencii.
Spoznávanie seba v Slove
V korešpondencii Pátra Pia s jeho duchovnými vodcami a ľuďmi, ktorých sám viedol, je často vidieť veľké množstvo priamo alebo nepriamo citovaných biblických textov ako znak opakujúcej sa a hĺbkovej meditácie textu. Napríklad slovami žalmu 14 ubezpečil Raffaelinu Ceraseovú: „Je možné, že nie je verný v dodržiavaní svojich sľubov? Existuje nejaká duša, ktorá si to myslí? Áno, existuje a chcete vedieť prečo? je to o bláznovi: ‚Blázon povedal vo svojom srdci, že niet Boha (pravého Boha)’“. Podobne, keď oslovil Annitu Rodote, vyzval ju, aby mala maximálnu dôveru v Boha: „Nech má loď tvojho ducha pevnú kotvu dôvery v božskej dobrote a majte pred očami Božie zasľúbenie, že „kto v neho dôveruje, nebude zahanbený“, že „pokorným dáva milosť a pyšným, ktorým odporuje“, že „tí, čo bdejú a modlia sa, nevstúpia do pokušenia‘.
Použitie Písma Pátra Pia je obzvlášť zaujímavé, pokiaľ ide o opis jeho vnútorného sveta: „Teraz duša pochopí, čo povedal kráľovský prorok: ‚Pre neprávosti si napravil človeka a nechal si dušu rozpustiť ako pavúka, ktorý sa rozpadá. „Propter iniquitatem corripuisti hominem; et tabescere renden sicut araneam animam eius“ (Latinsky: Zaostávam v nápravách od sily tvojej ruky. Lebo si potrestal človeka za neprávosť. A spôsobil si, že sa jeho duša scvrkne ako pavúk. Je však márne, aby sa niekto znepokojoval.) Ale tento šťastný muž, o ktorom tu hovorí prorok, je prijateľný pre Pána a to, čo zažíva, je dotyk milosrdenstva, ktorý mu udeľuje nové priazne, a nie dotyk trestu; Prial by som si, aby bol Boh aj ku mne taký dobrý.“
Môžeme mať teda predstavu o prvom spôsobe meditácie o Písme: môžu nám pomôcť pochopiť samých seba v rámci posvätného textu. Sme súčasťou Pánovho čítania našej existencie.
Poslúchanie Slova
V meditácii mohol Páter Pio uplatniť aj svoje pocity, že je Božím dieťaťom, a svoju túžbu slúžiť svojmu Pánovi. „Bezpečným znakom toho, aby sme vedeli, či takéto duše skutočne milujú Boha, je vedieť, že sú vždy pripravené dodržiavať Boží svätý zákon; vidieť ich vždy pozorných a bdelých, aby neupadli do hriechu: túžbu, ktorú majú vo zvyku vidieť nebeského Otca osláveného a pre tento účel nezanedbávajú nič, pokiaľ je to v ich silách, šíriť Božie kráľovstvo: vidieť ich, ako sa neustále modlia k božskému Otcovi tými istými slovami božského Majstra: „Otče náš … Príď kráľovstvo tvoje’“.
A na tému lásky k blížnemu napísal: „Touto cnosťou sa stávame zvrchovane drahými v očiach Nebeského Otca, ktorý nás chcel milovať od večnosti až do takej miery, že by za nás dal svojho jednorodeného Syna. Aká priepasť lásky od takého nežného Otca!
Napriek tomu prísnym príkazom Božského Majstra každá kresťanská duša je povolaná, je povinná napodobňovať tohto nášho nebeského Otca!
„Buďte dokonalí, ako je dokonalý môj Otec, ktorý je na nebesiach!“
Pre stručnosť sa obmedzujeme na tieto citáty, ktoré nám však dávajú predstavu o tom, aká dôležitá je meditácia, ktorá nás núti žiť Slovo ako poslušnosť Otcovi v rámci tej osobnej cesty, ktorá nás vedie – ako už bolo spomenuté vyššie- zrkadliť sa vo vernosti Božieho Syna.
Nechať sa „zraniť“ Slovom
Posledným aspektom, ktorý treba mať na pamäti, je schopnosť nechať Slovo Božie „označiť“ našu existenciu. Na stránkach Epištolárneho listu pátra Pia môžeme nájsť na to niekoľko príkladov. „Želám si, aby si v búrke ani nezvolal: Pane, zachráň ma, aby si si nezaslúžil výčitky:
Modicae fidei, quare dubitasti“ (Maloverný muž, prečo si mal pochybnosti?), píše br. Emmanuele da San Marco La Catola.
V iných pasážach môžeme nájsť odporúčanie, že človek by mal čeliť životu s jednoduchosťou Ježiša: „Ježišovi sa páči, že sa môže komunikovať jednoduchým dušiam; usilujme sa o získanie tejto krásnej cnosti, majme ju vo veľkej úcte. Ježiš povedal: „Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“.
V neposlednom rade Páter Pio trval na tom, aby sme žili podľa cností, ako sa to učí v liste Filipanom: „Čnosti, ktoré robia zbožné osoby dokonalými, pokiaľ ide o ovládanie ich zmyslov, sú tri: skromnosť, zdržanlivosť a čistota. Čnosťou skromnosti zbožná duša prichádza k riadeniu všetkých svojich vonkajších pohybov. Preto svätý Pavol túto čnosť odporúča všetkým a vyhlasuje ju za nevyhnutnú, a akoby to všetko nestačilo, stále chce, aby táto cnosť bola preukázaná všetkým.
Pri zdržanlivosti si duša zachová všetky zmysly: tvár, hmat, chuť, čuch, sluch z nadmerných rozkoší, hoci zákonných. Cudnosťou, cnosťou, ktorá sublimuje našu prirodzenosť na anjelskú, duša potláča zmyselnosť a odpútava ju od rozkoší, ktoré sú zakázané.“
DUCHOVNÝ DENNÍK
P. PELLEGRINO FUNICELLI, Páter Pio medzi sandálmi a kapucňou, Leone, Foggia, 2006, s. 111
V izbe otca Pellegrina sa ozvalo zaklopanie a on neprítomne odpovedal: ‚Poďte ďalej‘, ale keď si uvedomil, že je to páter Pio, rýchlo zavrel zápisník, do ktorého písal, a vrátil ho späť do zásuvky. Páter Pio sa veľmi zdvorilo, ale rovnako rázne nenechal týmto gestom zastrašiť, otvoril zásuvku, vytiahol zošit a čítal: „Denník evanjelia“. A tak bol otec Pellegrino nútený vysvetliť, že jeden z jeho bývalých riaditeľov (ktorý sa neskôr stal mojím noviciátnym majstrom, Boh mu žehnaj) mu nariadil, aby si každý deň zapísal myšlienku na uvažovanie o evanjeliu, nič dôležité, ale zvyk odkazovať k Slovu Božiemu deň čo deň. Otec Pellegrino informuje o nadšenej odpovedi otca Pia: „Počúvaj, syn môj, tvoj bývalý riaditeľ ťa naučil naozaj dobrú prax. Teraz neviem, či si to svojou vinou alebo jeho vinou otrávil ambíciou nejakého teologického objavu. Ale do toho. Zamyslite sa nad tým, čo hovorí Ježiš. A keď si jeho slová zapíšete do zošita, tak si ich vytlačte vo svojom srdci. Potom objavíte niečo krásne a dobré pre vašu dušu.
MODLITBA K SVÄTÉMU PIOVI OD MONS. MICHELE CASTORO
Ó, slávny páter Pio
pokorný a verný služobník Baránkov,
nasledoval si Ho na kríž,
obetoval si sa za naše hriechy.
Zjednotený s Ním a naplnený Jeho rovnakou láskou,
Prinášaš radostnú zvesť o Jeho vzkriesení
chudobným a chorým,
ukazujúc im milosrdnú tvár Boha Otca.
Ó, neúnavný robotník, priateľ Boží,
požehnaj všetkých, ktorí pracujú a podporujú
Tvoj Dom úľavy v utrpení /Casa Sollievo della Sofferenza/
a sprevádzaj z neba svoje modlitbové skupiny,
aby mohli byť majákmi svetla
v tomto utrápenom svete,
šíriaci všade vôňu tvojej lásky.
Ó, Svätý v raji
získaj pre nás od Najvyššieho
zdravie tela a ducha,
pokoj v našich rodinách
a súdržnosť nášho kresťanského života,
aby sme si jedného dňa zaslúžili vstúpiť
do požehnanej vlasti s tebou.
Amen
Katechéza na január
VERNOSŤ SLOVU
Z Evanjelia podľa Jána (4,1-29)
Keď sa Ježiš dozvedel, že farizeji počuli, ako získava a krstí viac učeníkov než Ján 2 – hoci Ježiš sám nekrstil, ale jeho učeníci -, 3 opustil Judeu a odišiel znova do Galiley. 4 Pritom musel prejsť cez Samáriu. 5 A tak prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. 6 Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. 7 Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ 8 Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. 9 Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. 10 Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: »Daj sa mi napiť,« ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ 11 Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? 12 Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ 13 Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. 14 Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ 15 Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ 16 Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ 17 Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: »Nemám muža,« 18 lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ 19 Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. 20 Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ 21 Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. 22 Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. 23 Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. 24 Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ 25 Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ 26 Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ 27 Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ 28 Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: 29 „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“
Ježiš si je vedomý, že má dar, alebo skôr, že on sám je tým darom, tou vodou, ktorá dokáže uhasiť duchovný smäd Samaritánky. Napriek tomu sa On, muž (už to ho postavilo do situácie nadradenosti voči žene) a Žid (Židia pozerali na Samaritánov s pohŕdaním) sklonil, aby prosil ženu o trochu vody.
Preto chápeme slová úžasu Samaritánky: „Ako to, že ty, Žid, žiadaš mňa, Samaritánku, o vodu?“.
Ježiš ju zámerne oslovil zo situácie slabosti a postupne a jemne nastolil tému morálnych slabostí ženy až do tej miery, že vyvolal otázku: „Viem, že má prísť Mesiáš, zvaný Kristus: keď príde, všetko nám oznámi“. Ježiš jej povedal: To som ja, ktorý k tebe hovorím.
Na Ježišovu odpoveď žena nielen prijíma slovo, ale evanjelista hovorí, že „opustila svoju amforu a odišla do mesta“. Stretnutie s Kristom ju premieňa a stáva sa misionárkou medzi svojím ľudom a napĺňa tak svoj sľub, že kto v neho uverí, stane sa „prameňom vody vyvierajúcej do večného života“.
Podľa židovskej tradície Jákob silou modlitby nechal vytekať vodu zo Sicharovej studne, stretnutie s Kristom premení Samaritánku a každého poslucháča jeho Slova na živý prameň, schopný ponúknuť odpoveď večného života na smäd, na sny a ilúzie našej doby.
Z listu Pátra Pia Raffaeline Ceraseovej
Pietrelcina, 14. júla 1914, Epist. II, str. 129 – 130
V tomto čase si viac pomáhaj čítaním duchovnej literatúry.
Veľmi si prajem, aby si stále čítala takéto knihy, lebo poskytujú duši výživný pokrm a pomáhajú jej napredovať po ceste k dokonalosti, nie menej ako modlitba a sväté rozjímanie,
pretože pri modlitbe a meditácii sme to my, kto hovorí Pánovi, zatiaľ čo pri posvätnom čítaní je to Boh, ktorý sa nám prihovára. Usiluj sa nazhromaždiť si čo najväčšie poklady zo zdrojov duchovného čítania a čoskoro pocítiš, ako sa tvoja duša obnovuje. Predtým, ako začneš čítať tieto knihy, pozdvihni svoju myseľ k Pánovi a pros ho, aby viedol tvoju myseľ, ráčil sa prihovoriť tvojmu srdcu a aby pohol tvoju vôľu ku konaniu. To však nestačí, okrem toho je potrebné, aby si si pred čítaním uvedomila, že na tebe spočíva Pánov pohľad, a z času na čas si v priebehu lektúry obnovovala toto vedomie, lebo duchovné čítanie si nekonáš kvôli vzdelávaniu ani uspokojovaniu svojej zvedavosti, ale len preto, aby si sa zapáčila Bohu a potešila ho.
Dosiahli sme ústredný bod listu, o ktorom meditujeme. Páter Pio ukázal Ježiša nielen ako vzor, ale aj ako skutočného hosťa duše, hosťa, ktorý zapája celého človeka do zážitku dobra. Potrebujeme ho poznať prostredníctvom jeho Slova, skutočne ho „znovu spoznať“ v tých situáciách nášho života, ktoré zatemňujú jeho prítomnosť a sťažujú rozpoznanie jeho tváre.
Zaznamenali sme aspekt, ktorý nie je vždy dostatočne podčiarknutý. Pokušením našej doby je živiť naše vnútro sériou emócií, ktoré po sebe závratným spôsobom nasledujú, niekedy sa uspokojíme s krátkymi vnemami v neschopnosti uchopiť niečo hlbšie.
Páter Pio hovorí o svätých knihách, ktoré vyživujú dušu, ktoré vám pomáhajú napredovať na ceste k dokonalosti; zdalo by sa, že hovorí o všeobecných duchovných čítaniach, ale potom dodáva: «…v modlitbe a meditácii sme to my, kto hovoríme s Pánom, zatiaľ čo vo svätom čítaní k nám hovorí Boh». Preto – aj keď nenájdeme výraz Božie Slovo – stále môžeme veriť, že sa naozaj pozerá na to Slovo, ktorým je kvas, ktorý žena vložila do múky, ako hovorí Ježiš v evanjeliu.
Náš duchovný život a Slovo
List Galaťanom hovorí o poslaní Syna a o poslaní Ducha Svätého, ktoré Otec poslal pre našu spásu:
4 Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, 5 aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. 6 Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ 7 A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič. (Gal 4, 4-7).
Toto pôsobenie Trojice, kde je Otec, ktorý posiela, a Syn a Duch, ktorí sú poslaní, je v Novom zákone opísané s dvoma veľmi špecifickými fázami: najprv je to Kristus, ktorý prijíma Ducha, a potom je to sám Ježiš, ktorý dáva Ducha svojej Cirkvi s veľmi konkrétnym poverením pre apoštolov: prijať Ducha a potom ho vydávať prostredníctvom sviatostí.
V tejto súvislosti pápež Benedikt XVI. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Verbum Domini,
vysvetľuje, že «vo vzťahu medzi Slovom a sviatostným gestom sa Božie pôsobenie v dejinách ukazuje v liturgickej forme prostredníctvom performatívneho charakteru samotného Slova». A sám vysvetľuje, čo znamená „performatívne“: «V dejinách spásy v skutočnosti neexistuje žiadne oddelenie medzi tým, čo Boh hovorí a robí; jeho vlastné Slovo sa ukazuje ako živé a účinné“ (pozri Hebr 4:12).
Meditácia nad Božím slovom nás teda nielen povzbudzuje k správnemu správaniu, ale spája to, čo sa deje v našom živote, s pôsobením Ducha Svätého, ktorý v nás pôsobí na naše posvätenie. Počúvame a rozjímame o Písme, aby sme pochopili, kto sme a aké sú Božie pohyby v našich životoch.
V známom a citovanom liste adresovanom Raffaeline Ceraseovej, Páter Pio hovorí presne o duchovnom človeku a hovorí, že „kresťania sa nesmú uspokojiť len s poznaním božského zákona, ale musia siahnuť hlbšie po jeho význame, aby mohli byť vedení. To sa nemôže stať bez neustálej meditácie o Božom zákone. Prostredníctvom meditácie kresťania jasajú v radosti a ich srdce sa rozbúcha do ohlasovania žalmov a chválospevov Bohu. Preto všetci kresťania, ktorí sa usilujú o dokonalosť, poznávajú, aká vážna je potreba meditácie“ (Epist. II, s. 36).
Deň vernosti
Už sme viackrát povedali, aké nevyhnutné je prekonať čisto právny aspekt Slova Božieho; to znamená, že nestačí uvažovať o tom, čo dáva život (zachovávanie prikázaní) a čo dáva smrť (hriech), ale radšej si vybrať život, vybrať si ho v hojnosti. Samaritánka hneď nechápe, čo má Ježiš na mysli, keď hovorí: „„Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dávam, už nikdy nebude smädný“ a v skutočnosti žiada Ježiša, aby jej dal tú vodu, aby už nemusela piť.
Je to zaujímavá otázka, ako mnohé zaujímavé otázky, ktoré kladieme Bohu, často na príhovor Pátra Pia. Stretnutie so svätcom nám otvára nové obzory, umožňuje nám pochopiť, že Boh nám môže dať oveľa viac. Modlitbová skupina sa pre mnohých stala miestom, kde môžu svoju vieru uplatniť.
Postupne sme zisťovali, že vybrať si „čo je dobré“ znamená stretnúť sa s Ježišom, ktorý je Slovom Otca, patriť mu, veriť, že je to účinné Slovo, ktoré neustále pôsobí v našom každodennom živote. Tieto úvahy by chceli vrhnúť nové svetlo na Deň vernosti, ktorý slávime v januári s modlitbovými skupinami. 22. januára si pripomíname obliečku Pátra Pia a jeho záväzok pred Bohom prežiť skúsenosť sv. Františka. V liste, v ktorom hovoril o svojej chvíli hlbokého a bolestného uvažovania pred touto voľbou, sa odvolával na Boží hlas, ktorý zvíťazil nad ostatnými hlasmi a nakoniec zvolal: „Kde ti môžem lepšie poslúžiť, Pane, ak nie pod zástavou svätého Františka?“ (Epist. III, s. 1006).
Existujú pravidlá, sú prikázania, ale vernosť Pátra Pia je hlbšia, je to slovo, ktoré vyslovil, ktoré ho zasiahlo a zapojilo, čo v ňom zasiahlo.
Toto je správny spôsob, ako počúvať Božie slovo: máme ho prijať ako niečo, čo nám Pán vyslovuje, a zvoliť si Ducha Svätého, ktorého nám Ježiš dáva skrze jeho slovo.
Túžba po Bohu
Spiritualitu Pátra Pia možno zhrnúť do neustálej túžby, ktorú musel osloviť Boha, túžby, ktorá nebola nikdy úplne uspokojená, pretože zakaždým, keď mu Pán udelil vnútornú milosť, hneď potom pocítil utrpenie a zdesenie z opustenia. Keď sa Páter Pio pokúšal opísať, čo sa s ním deje, často používal výrazy prevzaté zo Svätého písma alebo svoje skúsenosti spájal so skúsenosťami niektorých biblických postáv. Toto je znak viery zakorenenej v Božom Slove, ktoré tam nachádza svoje referenčné body a útechu.
Tento obraz, ktorý sa väčšine môže zdať vzdialený od nášho spôsobu života našej viery, je v skutočnosti prvkom, ktorý musí sprevádzať naše uctievanie Slova Božieho. Pri počúvaní Slova, ktoré stále hlbšie spoznávame, milujeme a túžime po Jeho prítomnosti, cítime potrebu uhasiť svoj smäd vodou, ktorá nám dáva večný život.
ČO ZNAMENÁ MEDITÁCIA
Pozri: Fr ATTILIO FRANCO FABRIS, Čo znamená meditácia? http://www.abbaziaborzone.it/2009/03/14/che-significa-meditate/, uverejnené 12. júna 2023, kde si môžete prečítať celý článok.
Myšlienka meditácie súvisí s koreňovým slovom „haga“, ktoré sa do gréčtiny prekladá ako melete
a v latinčine ako meditari. Koreň slova pôvodne znamená „mrmlať tichým hlasom“. Sídlom alebo orgánom meditácie je teda hrdlo, hrtan.
Meditácia mala pôvodne náboženský aj profánny význam (existuje napr. meditácia aj proti Bohu: „populi meditati sunt inania“ Žalm 2,1). Prečo národy snujú plány daromné?
Niekedy je sluchovo-fyzická zložka sprevádzaná duchovnou alebo duševnou zložkou: „Žiadna kniha nech neodchádza z vašich úst. Kniha zákona nech neodchádza z vašich úst, ale rozjímajte o nej dňom i nocou, aby ste sa usilovali konať. podľa toho, čo je v ňom napísané“ (Jak 1:8),
meditácia o zákone vedie človeka k tomu, aby svoj život reguloval podľa toho istého zákona (porov. „jeho zákon medituje vo dne i v noci“ Sl 1,2). Meditácia teda vychádza zo srdca, z úst spravodlivého
a má za cieľ Boží zákon spravodlivosti.
V Žalme 77:13 („Opakujem tvoje skutky, zvažujem všetky tvoje skutky“) a v žalme 143:5 („Pamätám si na starodávne časy, pamätám si všetky tvoje diela, rozjímam o tvojich zázrakoch“) „haga“ sa spája so zakarom, vytváraním pamäte uvažovaním o zázrakoch Boha.
V múdroslovnej literatúre síce nenachádzame vyslovene koreň haga, ale niekoľkokrát nájdeme istý druh meditácie. Nachádzame však akúsi meditáciu o najstarších textoch, ktoré rozprávajú o Božích zásahoch do dejín Jeho vyvoleného ľudu (Múdr 10-19: Sir 44-49).
22. JANUÁR
VÝROČIE obliečky Pátra Pia
V súlade s evanjeliovým radikalizmom, ktorý charakterizuje život Pátra Pia, sa skupiny zaväzujú na komunitnej slávnosti (pre jednotlivé skupiny alebo pre diecézu), v ktorej sa obnovujú krstné sľuby, vždy v súlade s témou roka, spolu s rovnakým spôsobom prezentovaným sľubom zaviazať sa žiť v súdržnosti, ako živé svedectvá.