Rok 2025

SLOBODA SRDCA

BIBLICKÝ KOMENTÁR

Z Prvého listu svätého Pavla Korinťanom (9:16-23

Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť, a beda mi, keby som evanjelium nehlásal. 17 Ak to robím z vlastnej vôle, mám nárok na odmenu, ale ak nie z vlastnej vôle, je to služba, ktorá mi je zverená. 18 Aká je teda moja odmena? Že keď hlásam evanjelium, predkladám ho zadarmo a nevyužívam svoje právo pri evanjeliu. 19 Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal. 20 Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov. Pre tých, čo sú pod zákonom, bol som akoby pod zákonom – hoci sám som nebol pod zákonom -, aby som získal tých, čo boli pod zákonom. 21 Pre tých, čo boli bez zákona, bol som akoby bez zákona – hoci bez Božieho zákona som nebol, ale bol som pod Kristovým zákonom -, aby som získal tých, čo boli bez zákona. 22 Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých. 23 A všetko robím pre evanjelium, aby som mal na ňom podiel.

Svätý Pavol tu hovorí o ohlasovaní evanjelia ako o povinnosti. Výraz, ktorý apoštol použil na označenie svojho poslania, je „anagkē“ (osud/osud): evanjelizácia je teda „údel“ v tom zmysle, že je jadrom Božieho plánu s ľudstvom. Je to cesta, ktorú si Boh vybral, aby zachránil človeka a povolal ho pred smrťou k životu cez veľkonočné tajomstvo Ježiša Krista.

V tejto logike „služby“ si môžeme pripomenúť odporúčanie, ktoré dal Pavol Korinťanom, ako sa správať v prípade mäsa obetovaného modlám, o ktorom písal v predchádzajúcej kapitole (porov. 1 Kor 8). Neustále sa vracia otázka, ako čeliť sérii tradícií zmrzačených Starým zákonom. Apoštol naznačuje dva princípy, ktorými sa musia veriaci inšpirovať. V prvom rade všetko je to „sloboda“ vybrať si a konať podľa štýlu evanjelia. So slobodou je úzko spojený princíp „charity“, ktorý je základom celého Zákona. Zo spojenia slobody a lásky vzniká bratské spoločenstvo, ktoré prekonáva každý partikularizmus, všetky protiklady (silné i slabé) a umožňuje nám stelesniť dynamiku evanjelia.

Pavlovo svedectvo je výrečné. Písal o svojej vlastnej zmene pohľadu: od normatívnych obmedzení mojžišovského zákona k univerzalizmu evanjelia. Z tohto dôvodu bol „všetkým pre evanjelium“ v tom zmysle, že duchovný dynamizmus, ktorý mu umožnil stretnúť sa s Ježišom Kristom bola rovnaká dynamika, ktorá mu umožnila byť všetkým pre všetkých ľudí. Nádherná definícia verša 23 sumarizuje štýl a spôsob evanjelizácie: „má účasť na spásonosnom posolstve, ktoré mu zveril Pán“ (porov. Sk 9,15). Od „miery“ židovských predpisov prešiel ku kázaniu Krista ukrižovaného a vzkrieseného „bez miery“! Kresťanské poslanie je cestou, na ktorej sa apoštol stretáva s každým človekom… zakúšajúc, ako sa dar lásky prejavuje v našom „áno“ Kristovi.

Posolstvo spásy je v Pavlovom kázaní také ústredné, že prekonáva všetky limity vyplývajúce z rôznych výkladov a dodržiavania zákona. Je to posolstvo hlbokej slobody, a to nielen preto, že sa ohlasuje každému mužovi a žene, ale aj preto, že pociťuje naliehavú potrebu zdieľať ju s každým, či už silným alebo slabým.

SPIRITUALITA

Z listu Pátra Pia Raffaeline Ceraseovej (Epist. II, s. 229)

Áno, kresťan v krste je vzkriesený v Ježišovi, je pozdvihnutý k nadprirodzenému životu, získava krásnu nádej, že bude slávne sedieť na nebeskom tróne. Aká dôstojnosť! Jeho povolanie od neho vyžaduje, aby sa neustále usiloval o vlasť blažených, aby sa považoval za pútnika v krajine vyhnanstva; Povolanie kresťana, hovorím, si vyžaduje nebrať srdce na veci tohto nízkeho sveta; všetka starostlivosť, celé štúdium dobrého kresťana, ktorý žije podľa svojho povolania, smeruje k získaniu večných dobier; musí si urobiť taký úsudok o veciach tu dole, že si bude vážiť a oceňovať len tie veci, ktoré mu pomôžu dosiahnuť večné dobrá.

Páter Pio navrhuje cnosť nádeje ako hnaciu silu, ktorá nás tlačí k túžbe dosiahnuť spásu. Odvolávajúc sa na tradičnú doktrínu, podľa ktorej je nádej teologickou cnosťou, opisuje spôsoby, akými sa získava: kresťan, ktorý prijíma krst, je spojený so vzkriesením Ježiša, a teda aj s novým, nadprirodzeným životom; Práve v tomto živote získava čnosť nádeje, ktorá spočíva najmä v túžbe „slávne zasadnúť na nebeský trón“.

Nádej na spásu

 Pre svätého Pavla je Boží zákon vodítkom (nazýva ho „pedagóg- učiteľ“), zmluva prostriedkom pre židovský národ, aby sa identifikoval ako Boží ľud cestou spoločenstva. Podľa neho nie je možné žiť slobodu spôsobom, ktorý by sme mohli definovať ako „odborová organizácia“: „Dodržiavam zákon a archivujem božie praktiky“; „Zisťujem, ako ďaleko môžem zájsť, kým zhreším, a potom žijem svoj život a Boh je tu, aby bdel.“ Najhoršiu vec odsudzuje Ježiš v evanjeliu: „Som spasený jednoduchou skutočnosťou, že som sa narodil do Božieho ľudu.“ Spasenie je niečo viac, zahŕňa náš spôsob myslenia o Bohu a neustále pestovanie vzťahu lásky s Ním; na spásu treba dúfať každý deň. Profesor matematiky sa predstavil Pátrovi Piovi prejavom veľmi podobným prejavom bohatého mladého muža v evanjeliu (porov. Mt, 19,20): «Otče, ja a moja rodina zachovávame nielen všetky prikázania zákona Božie, ale aj predpisy Cirkvi, povinnosť nedeľnej omše.“ Odpoveď Pátra Pia: „Ach, áno! A neopováž sa urobiť nič viac! Boh ťa ochraňuj! Nečudujem sa, , lebo ťa dobre poznám: robíš vždy a len to, čo je prísne potrebné, aby ste zostali v medziach zákona. Dajte si pozor na excesy v dobrých skutkoch, inak môžete ochorieť na srdce alebo nervy.“

Sloboda evanjelia je slobodou srdca, od toho, aby sme chceli merať to, čo musíme dať Bohu. sloboda je vedieť prijať toho druhého ako nový dar Ducha, nie ako niekoho, kto prišiel a niečo nám vzal. „Ticho je vyhradené pre nebo,“ píše páter Pio, „kde nás čaká palma víťazstva. Na zemi musíme vždy bojovať medzi nádejou a strachom, za predpokladu, že nádej je vždy silnejšia, pričom máme vždy na pamäti všemohúcnosť Boha, ktorý nám pomáha. Neunavujte sa preto vytrvalou prácou, dôverou a rezignáciou pre svoje zlepšenie a dokonalosť“ (Epist. III, s. 736).

Pestovanie cnosti nádeje

Pápež František nás povzbudzuje, aby sme prežili Jubileum ako rok nádeje: „…v skutočnosti každý potrebuje nájsť radosť znovu žiť, pretože ľudská bytosť, ktorá bola stvorená na Boží obraz a podobu

(porov. Gn 1,26), nemôže sa uspokojiť s tým, že prežije alebo sa prispôsobí súčasnej dobe tým, že sa uspokojí len s materiálnymi skutočnosťami. To nás uzatvára do individualizmu, ktorý nahlodáva nádej a vytvára smútok, ktorý sa skrýva v srdci, robí nás kyslými a netolerantnými“ (Spes non confundit, č. 9). Sama osebe nádej môže byť jednoducho prvkom našej povahy: často hovoríme, že sú ľudia, ktorí prirodzene inklinujú k tomu, že „vždy vidia svoj pohár ako poloplný“, a nie poloprázdny, to znamená, že si vždy dokážu nájsť dôvod na nádej. V skutočnosti však nádej nie je len niečo inštinktívne. Je to skôr cnosť, ktorú nám dáva Duch Svätý a nazývame to teologická čnosť.

Benedikt XVI. ju opísal ako performatívnu cnosť, teda schopnú „produkovať fakty a meniť životy“. Pokúsme sa prostredníctvom jeho slov pochopiť, aké môžu byť „fakty“, ktoré pramenia z nádeje.

„Vykúpenie,“ napísal Benedikt XVI., „sa nám ponúka v tom zmysle, že sme dostali nádej, spoľahlivú nádej, vďaka ktorej môžeme čeliť našej prítomnosti: prítomnosť, aj keď je únavná, môžeme žiť a prijať, ak vedie ku konkrétnemu cieľu a ak si môžeme byť týmto cieľom istí, ak je taký veľký, že ospravedlňuje únavu z cesty.“

Ovocie slobody nášho srdca nás núti prekonávať „mieru“ vo vzťahu k Bohu. Uvedomenie si našej slobody nám pomáha pozerať sa na súčasnosť novým spôsobom, ak necháme nádej, aby ju osvetlila. Chceli by sme ešte raz povedať, že hoci je legitímne dúfať v zázrak, nemôžeme na to zredukovať očakávanie Božieho zásahu. Kresťanská nádej nám pomáha pochopiť význam kríža.

V tomto smere bol Páter Pio mimoriadne náročný. Otec Pellegrino hovorieval: „V posledných dňoch som videl Pasqualinu Vonu plakať a pýtal som sa jej prečo. Odpovedala, že od neho nedostala rozhrešenie, len preto, že sa trochu sťažovala na kríže, ktoré dostala od Pána.“ “ Komentár otca Pellegrina bol veľavravný: „Toto sa mi zdá trochu priveľa!“ A vlastne aj on sa o tom porozprával s pátrom Piom, ktorý pre utajenie spovede očividne nechcel vstupovať do konkrétnej otázky. Vysvetlil však význam tohto tvrdého učenia: „Najhoršie by bolo trpieť bez Ježiša.“ Táto metóda (ktorú sám nenapodobňoval) bola taká náročná, no zároveň dávala ten pravý pocit nádeje: vnímať Ježišovu prítomnosť vedľa nás v nádeji, že s ním budeme žiť večne.

Cyrénčania nádeje

Po tejto všeobecnej úvahe však Páter Pio pridáva autobiografickú poznámku: „A ak nepožiadam týchto ľudí o malú pomoc, koho by som o ňu mal požiadať?“ Páter Pio povedal niektorým zo svojich duchovných dcér, medzi svojimi najbližšími: „Všetci by ste sa mali snažiť pomôcť tomuto Šimonovi z Cyrény, ktorý za nás všetkých nesie Ježišov kríž“, (Najsladší Boh Epist. M¸ s. 191). «Veľmi ma odporučte Ježišovi a pomôžte tomuto Cyrenejčanovi, ktorý nesie kríž za všetkých» (Epist. III¸ s. 779).

Carlo Campanini často hlásil výbuch Pátra Pia: „Každý ma žiada, aby som mu vzal kríž, takmer nikto ma nežiada, aby som ho pomohol niesť.“ Často to bolo vidieť aj v duchovnom smerovaní Pátra Pia. Cítil sa povolaný dať inú nádej ľuďom, ktorých stretáva, často sa naňho obracajú, aby vyriešili svoje bezprostredné problémy, a namiesto toho stretnú niekoho, kto im otvorí horizonty večnosti. Toto všetko však nerobí len slovom povzbudenia alebo niekoľkých ďalších výčitiek: sloboda srdca Pátra Pia ho núti prinášať svoje obete zakaždým spolu s tými Kristovými za spásu týchto duší. Od ľudí, ktorých riadi a považuje za schopných, žiada tento úplný dar ich slobody: otvoriť svoje srdcia, s ich krížmi a ich utrpením, službe Božiemu kráľovstvu.

MODLITBA

Modlitba Jána Pavla II. k sv. Piovi z Pietrelciny

Pokorný a milovaný páter Pio,

Nauč aj nás prosíme ťa, pokore srdca, aby sme mohli byť pripočítaní medzi maličkých z Evanjelia, ktorým Otec prisľúbil zjaviť tajomstvá svojho kráľovstva. Pomôž nám modliť sa bez únavy s vedomím, že Boh vie, čo potrebujeme, ešte skôr, ako o to požiadame.

Zabezpeč nám pohľad viery, ktorý bude schopný rozpoznať v chudobných a trpiacich Ježišovu tvár. Daj nám silu v hodine skúšky, a ak padneme, daj, aby sme zakúsili radosť sviatosti odpustenia.
Odovzdaj nám svoju nežnú nábožnosť voči Márii, Ježišovej a našej matke. Sprevádzaj nás v pozemskom putovaní do blaženej vlasti, kam, ako dúfame, prídeme aj my, aby sme naveky kontemplovali vo večnej sláve Otca i Syna i Ducha Svätého.
Amen.