Rok 2013
Raniero Cantalamessa
JEDEN ZOMREL ZA VŠETKÝCH
Istý grécky historik rozpráva, že kráľ Damokles chcel kedysi svojmu poddanému ukázať, keď mu závidel jeho postavenie, ako sa žije kráľovi. Pozval ho k stolu a dal mu predložiť honosné jedlo. Tomu človekovi sa zdal život na kráľovskom dvore čoraz honosnejší. V jednej chvíli ho kráľ vyzval, aby sa pozrel nad seba a čo vidí? Nad jeho hlavou bol zavesený meč hrotom nadol, a naviac visel na konskom vlase. Poddaný odrazu zbledol a jedlo mu uviazlo v hrdle. Celý sa roztriasol. Takto žijú králi, chcel mu povedať Damokles. Čiže s mečom, ktorý im dňom i nocou visí nad hlavou.
Avšak nielen kráľom, ale meč visí nad hlavami všetkých ľudí, nikoho nevynímajúc. Nik to však neberie do úvahy. Svoju pozornosť naplno venujú zamestnaniu, kratochvíľam a zábavám. Tento meč sa volá – smrť. Nie z nenávisti, ale z lásky k ľuďom musí brať na seba Cirkev nevďačnú úlohu a vyzývať ich, aby pozreli hore a uvideli meč visiaci im nad hlavou, aby náhle nespadol a nezastihol nás nepripravených.
Keby sme len mohli občas započuť ten mlčanlivý výkrik, ktorý stúpa z celého ľudstva, rozoznali by sme hrozný rev: „Nechcem zomrieť!“ Nuž, prečo vyzývať ľudí, aby mysleli na smrť, keď je i tak a natoľko prítomná? Prosto preto, že sme si zaumienili odháňať myšlienku na smrť. Utešovať sa, že buď neexistuje a ak áno, tak iba pre druhých, nie pre nás. Dokonca niektorí predstierajú istotu v tejto veci slovami – že vedia o smrti, aj že musia umrieť, ale že sa o to prehnane nestarajú, skôr myslia na život a nie na smrť… To je postoj sekularizovaného človeka, ale aj jeden zo spôsobov, ako potlačiť strach.
Azda básnici v tejto veci bývajú úprimnejší: „Sme ako na jeseň na stromoch lístie.“ Samotné Písmo zostalo pred touto problematikou akoby nemé, pokiaľ neprišiel Kristus. Teda, čo o tom môže povedať kresťanská viera?
Niečo jednoduchého a veľkolepého: že smrť existuje, že je najväčším z našich problémov, ale že Kristus smrť premohol! Príchodom Boha na zem, smrť stratila svoj osteň ako had, ktorého jed dokáže bytosť na chvíľu uspať, ale nemôže ju usmrtiť. Víťazne je smrť navždy zničená. Smrť, kde je tvoj osteň? (1 Kor 15, 55). Ako premohol Ježiš smrť? Nie tak, že by sa jej vyhol alebo zahnal ako nepriateľa na útek. Premohol ju tým, že ju sám podstúpil a prežil celú jej horkosť. Počnúc Getsemanskou záhradou, kde Ježiš až do krajnosti prežil našu ľudskú skúsenosť tvárou v tvár smrti, a to v desivej osamotenosti ako niekto, čo je vyhostený z ľudskej spoločnosti. Ježiš premohol smrť „svojou smrťou“: to je zároveň veľkonočným zvolaním, ktoré stúpa a to jednohlasne v cirkvi východnej a západnej. Smrť už nie je múrom, o ktorý sa všetko rozbíja. Je to pascha – prechod. Ježiš nezomrel sám za seba, ale: „Jeden zomrel za všetkých“ (2 Kor 5,14). Teda čo sa týka smrti, nie je v kresťanstve najdôležitejšie, že musíme zomrieť, ale že zomrel Kristus. Kresťanstvo nerazí cestu strachom zo smrti, ale razí cestu Kristovou smrťou. Ježiš prišiel oslobodiť ľudí od strachu zo smrti a nie ho zväčšovať. Boží Syn zobral na seba telo a krv ako máme my, „aby svojou smrťou zbavil moci toho, ktorý má vládu nad smrťou – diabla“.
V dnešnom svete sa veľa hovorí o eutanázii (predčasné ukončenie života). Čo je nesmierne vážne na tejto veci z kresťanského pohľadu? Odníma smrti človeka jej spojenie so smrťou Kristovou, olupuje ju o veľkonočný ráz, vracia ju do doby pred Kristom. Je zbavená jej majestátu, stáva sa dielom človeka. Je doslova „znesvätená“, olúpená o svoju dôstojnosť.
V našej dobe sa taktiež šíri nový pseudoliek proti smrti: náuka o prevteľovaní. Táto je nezlučiteľná s kresťanskou vierou. Aj keď sa rýchlym tempom vtiera medzi ľudí na Západe, je okrem iného plodom úžasného omylu. Táto náuka bola vymyslená niekedy pred Kristom, keď sa ešte nevedelo o jeho zmŕtvychvstaní. Takto si mnohí vytvárajú alibi, aby unikli vážnosti života a smrti.
Mnohí svätci dosvedčujú jednak vážnosť a dôstojnosť telesnej smrti, cítia k nej úctu. Za mnohých azda sv. František z Assisi dosiahol v dokonalej miere zjednotenie s Kristom. Keď bol blízko smrti, pridal k svojej piesni o stvorení slohu: „Buď velebený môj Pane, za našu sestru telesnú Smrť, ktorej žiadny človek neujde“. A keď mu oznámili, že sa blíži koniec, zvolal: „Buď vítaná, moja sestra Smrť!“ Smrť zmenila svoju tvár: stala sa sestrou.
Ježiš pred svojou smrťou ustanovil Eucharistiu. Zbavil smrť náhody a rôznych dohadov či výkladov. Dal jej zmysel, aký chcel On, a nie jeho nepriatelia: urobil z nej pamiatku novej zmluvy, uzmierenie za hriechy, najvyššiu obeť lásky ponúknutú Otcovi za ľudí. „Vezmite“, povedal a „jedzte, toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás“. Preto požehnaní budú tí, ktorí budú ako učeníci ochotní vziať Ježiša na loď svojho života a s vierou s ním odplávať…
Veľká vďaka sa derie zo sŕdc veriacich a celého ľudstva:
Vďaka ti, Pane Ježišu Kriste, za tvoj krvavý pot, za tvoju smrteľnú úzkosť a za víťazný výkrik na kríži.
Buď blízko tím, ktorí práve teraz opúšťajú tento svet a opakuj im to, čo si povedal dobrému „lotrovi“ na kríži: „Dnes budeš so mnou v raji!“
Zostaň s nami, Pane, lebo sa zvečerieva a život sa už chýli ku koncu..
(S.P.)
Legendy, fakty, svedectvá
Svedectvo Dr. Wandy Poltawskej
V r. 1999, v piatok 30. apríla Rím obliehajú pútnici, ktorí prišli na blahorečenie Pátra Pia z Pietrelciny, kapucínskeho mnícha so stigmami – svätca z Gargana. Pozorujem mnohých pútnikov, medzi ktorými sú takí, ktorí majú na hlavách tmavomodré čiapky a na krku biele šatky s vytlačeným portrétom rehoľníka. Ponáhľala som sa k bráne Švajčiarskej gardy pri paláci Svätého ofícia a posledný raz som sa zahľadela na prvých z veľkého počtu „ľudu Pátra Pia“, ktorí sa zúčastnili na blahorečení kapucína – stigmatika. Moje úvahy (hovorí W. Poltawska, zázračne uzdravená Poľka na príhovor Pátra Pia) boli zmiešané. Tento, pre mnohých nepohodlný sangvinik, nemoderný tradicionalista, proti ktorému bojovali nie vždy nezištní preláti, ba dokonca aj niekoľkí pápeži, je teraz vyhlásený za blahoslaveného. Uvažujem (tvrdí W. Poltawska), boli pre neho cirkevné tresty spravodlivé? Niet už o čom uvažovať! On sa poslušne podriadil predstaveným – prijal ich. Týmto spôsobom bol Páter Pio poznačený nielen fyzicky (stigmami), ale aj duchovne a veľmi trpel, už nehovoriac ako ho pokúšal a trápil diabol. Jeho skromný a nenáročný spôsob života bol vyplnený utrpením, modlitbou a spovedaním. Boli to hodiny a hodiny venované záchrane nesmrteľných duší. Nepretržitá procesia veriacich prešla cez tento stratený kláštor v Gargane, ktorý sa neskôr premenil na veľkú nemocnicu – Dom úľavy v utrpení, v ktorej vznikli aj modlitbové skupiny, ktoré Páter Pio založil. Na toto miesto prichádzali nespočetné zástupy ľudí vari z celého sveta, obetovali čas, námahu, čeliac rôznym prekážkam, aby sa stretli s rehoľníkom a kňazom svätého života. Napokon aj v súčasnosti, po jeho smrti, prúdia sem zástupy, k milostivému miestu – ostatkom Pátra Pia z Pietrelciny. Na tomto mieste sa rozlievajú mnohé milosti, uzdravenia a obrátenia. Je to ako rozbúrená rieka dobra, ktorú Božia prozreteľnosť vyliala na ranené, trpiace ľudstvo. Uvažujem (pokračuje W. Poltawska) o nesmiernej radosti všetkých, ktorí majú vo svojich, často chudobných domácnostiach zavesený obrázok svätca z Gargána, Pátra Pia, a prostredníctvom jeho orodovania v nebi, prosia Boha o milosť v životných potrebách.
Nik z ľudí nepochyboval, že Ján Pavol II., ktorý sa rozhodol Pátra Pia blahorečiť (neskôr i kanonizovať – svätorečiť) je tiež mystik. Ak aj keď životné príbehy Pátra Pia z Pietrelciny – Francesca Forgione a Jána Pavla II. – Karola Wojtylu sú odlišné, ich cesty životom sú spojené utrpení a celkovou odovzdanosťou do Božej vôle. Ich príbehy sa začali jedného aprílového večera r. 1948, keď mladý poľský kňaz putoval k pahorku Gargano, do San Giovanni Rotondo. Práve to bol on, Karol Wojtyla, ktorý osobne spoznal tohto rehoľníka, o ktorom sa toľko hovorilo v Ríme. A bol to aj teraz on, ktorý sa stal nič netušiacim sprostredkovateľom zázraku na príhovor Pátra Pia v roku 1962. Stalo sa tak 21. novembra, keď matka štyroch detí, Dr. Wanda Poltawska sa ešte pred chirurgickým zákrokom z ťažkej rakoviny uzdravila.
„Nikto si vtedy ešte ani nepomyslel, že mladý poľský biskup, ktorý sa prišiel do Ríma zúčastniť koncilu, sa jedného dňa stane pápežom Jánom Pavlom II., hovorí starý usmiaty prelát, J. E. Gugliem Zannoni „nikto, okrem Pátra Pia“.
(čerpané z knihy Tajomstvo Pátra Pia a Karola Wojtylu od A. Tornelli)
Dodatok:
Utrpenie a bolesť je sprievodným javom človeka vari už od narodenia. Však obrovský zmysel a význam tohto na pohľad negatívneho javu nám dáva a predstavuje život sv. Pátra Pia. Aj keď mnohí veriaci ľudia vedia, že iba s krížom dosiahneme istotu spásy, bojíme sa utrpenia a bolesti. Preto sú nám nielen príkladom, ale i posilou v trápeniach vzory, akým je aj sv. Páter Pio z Pietrelciny. Pokorný a poslušný rehoľník a kňaz, ktorý sa svojím utrpením a bolesťou stal podobný Kristovi. Už za jeho pozemského života sa na jeho príhovor u Boha diali zázraky. O to viac sv. Páter Pio vychádza v ústrety prosiacim, keď je už v nebeskej sláve. Napokon, on sám to povedal, a mnohí sa stali svedkami jeho ubezpečení. Ním založené modlitbové skupiny roztrúsené po celom svete sa s vierou opierajú o tento jeho prísľub. Niet tomu inak ani v Modlitbovej skupine sv. Pátra Pia v Hlohovci. Modlitby a prosby vysielané k Bohu na pôde tohto spoločenstva, nachádzajú odozvu v nebesiach. Týmto je MsPP zároveň nápomocná mnohým, ktorí sa vkladajú do našich modlitieb a nie je ich málo, sú z rôznych kútov Slovenska. Ich dôvera v našu ochotu je vlastne dôverou v toho, ktorý ten prísľub dal – sv. Pátra Pia. Jeho láskavé orodovanie prostredníctvom Panny Márie, sprostredkovateľky všetkých milostí, prichádza k Bohu. A ak sú v súlade s Božou vôľou, sú už vypočuté.
BUĎ ZA TO BOHU CHVÁLA A VĎAKA! S. PATAYOVÁ
vianoce – sviatky lásky a pokoja
V priebehu uplynulých rokov vianočné sviatky často nahrádzali synonymá ako: Sviatky zimy, Deda Mráza, Sviatky zimných radovánok, Sviatky pokoja…, hoci vždy sa spájali s úmyslom nahradiť tie zmysluplné kresťanské sviatky Narodenia Pána – Vianoce. Tieto najkrajšie sviatky kresťanov na celom svete boli, sú a zostanú stále aktuálne, napriek snahe pomenovať ich inými sekularizovanými názvami, či vnútiť im iný ráz.
Vianoce sú skutočne čarovným obdobím, otvárajúcim srdcia ľudí, ktoré sú často zatvorené 365 dní v roku. Práve v tomto čase sa snažia stretnúť rodiny mnohokrát prácou, zamestnaním a bydliskom oddelené, kedy sa príslušníci rodín zjednocujú, zbližujú sa deti s rodičmi, zmierujú sa rozhádané manželstvá, ktorých domácnosti sa podobajú verejným nocľahárňam. Počas Vianoc, sviatkov pokoja a lásky, tieto priority by mali ľudí napĺňať; hľadá útulok v ich príbytkoch aj Pocestný. Tentokrát to však už nie je Jozef s Máriou, ale Ten, ktorý sa narodil počas prvých Vianoc – Ježiš. Klope nie preto, že by chcel sa vlúdiť do príbytku ako nájomník, ale aby človeku ponúkol to, čo vie a môže dať iba Boh: pokoj, lásku, svetlo, zmysel života…Práve v tomto vianočnom čase a v deň Jeho narodenia sa snaží priblížiť ku každému, kto v neho verí a očakáva s odovzdaním sa s ním spojiť prostredníctvom sviatosti zmierenia a svätého prijímania. Ježiš sa nikomu nevnucuje, ale nežne klope na dvere nevyspytateľného vnútra človeka, takmer s prosbou: dovolíš, aby som sa aj u teba konečne narodil? Chcem u teba prebývať ako priateľ, brat, učiteľ, radca, prameň svetla a dobroty, zdroj sily a múdrosti. Prestaň klásť nezmyselné prekážky…Či radšej zabuchneš dvere svojho srdca ako Betlehemčania dvere Svätej Rodine slovami: Niet tu miesta! Mám iné záujmy, nehodíš sa do priestorov môjho života, bol by si mi na ťarchu. Napokon, azda je ešte čas, možno potom, keď pôjdem do dôchodku…
Ježiš je trpezlivý, zhovievavý, milosrdný, preto sa nevzdáva. Prichádza ako pocestný znova. Zaklope a spýta sa: Prijmeš ma tento rok? Nechcem sa vnucovať a obťažovať, ale ver mi, prichádzam, aby som ti bol oporou.
Ježiš by nebol Spasiteľom sveta, keby sa len tak ľahko dal odbiť. Dobre vie ako dopadnú ľudia, ktorých zvedie materiálny ošiaľ sveta: mamona – bohatstvo, sláva, moc, nemravný život a zloba každého druhu. Jeho Božie citlivé Srdce vidí, že takíto ľudia, omráčení a zaslepení pominuteľnými vecami sa sami sebe stávajú väzňami, väzniteľmi a väzením. Toto Božie klopanie na tvrdé ľudské srdcia, predsa len u mnohých nachádza odozvu. Ich pohľad sa rozjasní, odhrnie sa záclona duchovnej slepoty a zisťujú, že Ježiš je nositeľ spásy, prameň pokoja a svetla, darca nevysychajúcej nádeje v krajšiu blaženú budúcnosť, a to nielen časnú, ale večnú v nebi.
Hovorí sa, že príklady sú príťažlivé, preto je dobré spomenúť aspoň jeden: Ide o redaktora parížskeho denníka Le Figaro, André Frossarda, ktorý zažil vstup Ježiša do svojho života. Sám napísal: Po tom, čo som sa s Ním stretol, „ bol som zahrnutý toľkými darmi, toľkou láskou, že mi život pripadal ako stále, nikdy nekončiace Vianoce“. Poslednú stranu svojej knihy o dobrodružstve stretnutia s Ježišom zakončil: „Vyrozprávať o Tebe všetko, Bože lásky, na to i večnosť by bola prikrátka.“
Vianočné sentencie pripravila
S. Patayová
Požehnané Vianoce a šťastný vstup do r. 2014 všetkým čitateľom Informačného bulletinu MsPP, členom a ctiteľom sv. Pátra Pia
Želá vedenie MsPP
mária – bohorodička, zverujeme ti tento rok
Theotókos,
Ráč nás zjednotiť svojim materinským srdcom na prahu nového roka. Rok, ktorý teraz začíname, zverujeme tvojmu Synovi: zverujeme ho večnému Slovu.
Spolu s nami a nesmierne lepšie ako my, pri tomto začiatku obráť svoju oslavu k Bohu, jednému a trojjedinému, k „Tomu, ktorý je, ktorý bol, a ktorý príde“ (Zjv 1,8).
Na slávu Otca i Syna i Ducha Svätého my chceme byť a pracovať, žiť a umrieť, radovať sa a trpieť, v tvojom materinskom srdci.
Ó, Theotókos – Božia rodička!
Na prahu nového roka zverujeme ti v Ježišovi Kristovi, tvojom Synovi v Betleheme, Nazarete a na Kalvárii budúcnosť, ktorá sa otvorí novému svetu v týchto dňoch.
Do tvojho materinského srdca kladieme naše nádeje a naše úzkosti;
kladieme do tvojho srdca našu každodennú starostlivosť o celé ľudstvo, o každého človeka, o pokoj v súčasnom svete, o víťazstvo spravodlivosti a lásky, o Cirkev a jej evanjelizačnú misiu medzi národmi.
Vpisujeme do tvojho materinského srdca všetky dni, všetky mladé generácie každej rodiny, každého národa, celého sveta;
Všetkým mladým posielame posolstvo pokoja, ktoré vyhlasuje:
„Pokoj a mládež kráčajú spolu.“
Ó, Theotókos – Božia rodička!
Nech sa im, mladým,, podarí realizovať program tohto posolstva v perspektíve tretieho tisícročia. Nech sa všetkým podarí uvidieť plody obrátenia a zmierenia, modlime sa slovami žalmistu:
„Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás; a tvoja tvár nech žiari nad nami, aby sa tvoja cesta stala známou na zemi a tvoja spása medzi všetkými národmi.“
(Spisy Jána Pavla II., 1985, zv.1, s.8)
Zohriate láskou
zo spomienok Mattea Merlu na Pátra Pia počas Vianoc
Páter Pio každoročne očakával s veľkou túžbou vianočné sviatky, aby mohol slávnostným spôsobom oživiť narodenie Ježiška. Počas týchto sviatočných dní mohol za sebou celebrovať tri sv. omše, čím mohol viac ako inokedy „pobudnúť na Kalvárii“ a tým ponúknuť Božskému Dieťatku svoje výnimočné utrpenie.
Jednému zo svojich duchovných synov napísal: „Na Vianoce zažiarila Božia láska k nám v celej svojej nežnosti“ (E IV. s. 734). Aj svojej drahej matke, ktorú najviac miloval, napísal krátko pred Vianocami, po vyjadrení vďačnosti: „Dúfam, že tieto sviatky znamenajú pre vás v prvom rade byť v priateľstve s Bohom. Preto vás pobádam sláviť toto veľké tajomstvo s úprimnou ľútosťou nad vašimi previneniami voči Bohu a s čo najlepšie vnútorne prežitým svätým prijímaním, aby ste mohli potom prijať požehnanie novonarodeného Dieťatka“ (E IV.s.807).
Rok 1923 bol zvláštny v živote Pátra Pia. Cirkevná vrchnosť totiž nebola spokojná s množstvom veriacich, ktorí sa denne schádzali pri malom kláštore v Santa Maria delle Grazie. Zaumienila si, že mnícha so stigmami preloží na iné miesto. Sám Páter Pio sa nikdy nestaval na odpor svojim predstaveným a nadriadenej vrchnosti, a aj tentokrát bol pripravený podrobiť sa vôli predstavených, v ktorej videl vôľu Božiu. Avšak obyvatelia San Giovanni Rotondo sa postavili na odpor v snahe zabrániť jeho odchodu. Preto neustále strážili „svojho“ milovaného Pátra. Týmto spôsobom nedovolili uskutočniť jeho preloženie do iného kláštora. Takto zostal Páter Pio napriek všetkému v San Giovanni Rotondo.
Potom s radosťou dostala napr. Lina Fiorellini v onom roku od svojej priateľky zo San Giovanni Rotondo list nasledovného znenia: „…náš milovaný priateľ v Ježišovi, Páter Pio navždy zostane u nás. Môžeš si predstaviť aká je to útecha pre nás všetkých!“ Lina sa preto náhlivo vybrala do San Giovanni Rotondo, aby bola v blízkosti svojho veľkého „ochrancu“. Do svojho denníčka si poznamenala: Milovaný Páter Pio a Ježiš sú pre moju dušu akoby jeden a ten istý. Medzitým sa schádzali všetky duchovné dcéry Pátra Pia, aby v jeho blízkosti oslávili „tajomstvo plné Božej nežnosti“ (E IV s. 866).
V ubytovni sa uskutočňovali pred sviatočnými obradmi, duchovné a praktické prípravy. Line sa ušla úloha vyzdobiť košík pre Ježiška, ktorým potom Páter Pio počas polnočnej omše nosil v procesii cez kostol. Už viac ako tri dni snežilo a vládla nezvyčajná zima. Slávnostná hodina sa blížila a zišli sa tu napriek zlým cestám zaviatych snehom a ľadom, takmer všetci obyvatelia. Páter Pio stál okolo rozpálených uhlíkov, ktoré napĺňali miestnosť teplom. Keď si Páter Pio obliekol omšové rúcho, ticho bolo takmer hmatateľné a hlboko preciťované. Potom prežíval Páter Pio momenty zjednotenia sa s Bohom. Z času načas bolo počuť niekoľko slov v latinčine…Každý v kostole koncentroval svoj pohľad na oltár, aby pozoroval stekajúce kvapky krvi po rukách celebranta v okamihu pozdvihovania hostie s kalichom. Chvíľu sv. prijímania opísala Lina takto: „Keď som prijímala hostiu, plakala som a slzy dopadali na paténu, zatiaľ čo Páter vyslovoval „custodiat in vitam aeternam“.
Vonku ďalej snežilo a zima sa stupňovala, ale v malom kostole nikto necítil jej chladivé dotyky. Napokon, či sa nenarodil aj náš Boh – Ježiš v zime a chlade? Nik z prítomných ani nepomyslel na sneh, lebo každý bol tak mocne pripútaný dianím na oltári, že vianočná liturgia, ktorú slávnostným spôsobom celebroval Páter Pio, všetkým zohriala telá i duše.
Ľ.G. (S.P.)
…z DIANIA mspp V HLOHOVCI
Záverom prvého polroka (pred prázdninami-22.6.2013) bolo stretnutie MsPP ukončené sv. omšou, ktorú celebroval P. Leopold J. Jablonský, gvardián OFM v Hlohovci. Zároveň modlitbovému spoločenstvu oznámil milú správu o pokračovaní františkánov v službe duchovnej asistencie MsPP.
Vedenie MsPP v Hlohovci ďakuje Bohu, a vďačnosť odovzdáva tiež redakcii náboženského vysielania SR, osobitne redaktorovi Štefanovi Chrappovi, ktorý sa postaral v relácii Cesty o propagáciu sv. Pátra Pia k výročnej spomienke (23. sept.) a duchovnej obnovy MsPP. Dodatok k vysielaniu na túto tému sa uskutočnil v dňoch: 23. júna, 21. júla a 18. augusta 2013; buďme za to vďační v modlitbách!
Informuje S. Patayová, vedúca